InterCity Firm: 1.časť – vznik skupiny

Prednedávnom sme vám na našom webe predstavili Cassa Pennanta, hlavnú postavu skupiny InterCity Firm, ktorý vo väzení začal písať knihu o zážitkoch z futbalového života. Rozhodli sme sa časť z tejto knihy publikovať aj na našom webe, aby sme vám na úvod priblížili vznik tejto legendárnej chuligánskej skupiny.

Skoro každý v Británii počul o I.C.F. a vie, že tie iniciály znamenajú teror. Ale len málo ľudí skutočne vie, ako to začalo….

Príbeh I.C.F. začal spolu s troma mladými týpkami, ktorí si s partiou vyrazili na výjazd na Villu a vyhnali veľkolepý sektor Holte End. Aj keď to boli mladíci, boli už drsnými futbalovými kriminálnikmi. Jeden bol syn prístavného robotníka z East Endu, druhý bol odkojený vo West Hame a tretí vstúpil do gangu priamo zo školy. Všetci chodievali na futbal hľadať dobrodružstvo vo futbalovom násilí, ktoré sprevádzalo celé ich životy. Tu je príbeh o tom, ako InterCity Firm začalo, tak ako to prerozprávali títo traja týpkovia: Andy Swallow, Grant Fleming a Micky Ramsgate.

Grant Fleming: „Poznal som Andyho z doby, keď sme zakladali skupinu Essex East End Firm, s ktorou sme chceli chodiť na domáce zápasy v sezóne 1974/75. Všetci sme boli malé pivá a ešte sme chodili do školy. Predtým než som začal chodiť na zápasy s mojimi rovesníkmi, ťahal som to so staršími výjazďákmi West Hamu.

V 74tom sme išli špeciálnym vlakom do Liverpoolu. Nikto si nemohol vynachváliť, že je to tá najväčšia banda, ktorá kedy do Liverpoolu išla. Zabrali sme tri také špeciály namiesto obvyklého jedného poloprázdneho. Pamätám si, že som tam šiel so staršími maníkmi ako sú Spirit, Northy, Felix a tak. Bolo to tam ale drsné, neskutočne drsné a dostali sme tam vtedy strašnú bitku. Ten zápas bol pre mňa drsné precitnutie, mohol by som povedať, že vtedy mi došlo, o čom chuligánstvo je. Predtým sme jazdili všade po všetkých londýnskych štadiónoch a všade sa nám darilo. V Liverpoole ale nie, nemohol som tomu uveriť. Myslím, že Evertonu vtedy odložili zápas, pretože sa taktiež pridali a v ten deň boli Scousers všetci spolu. Keď sme opúšťali zápas, tak už sa stmievalo a jediné čo si pamätám je, že nás vtiahli do postranných ulíc. Scouseri však z nich utiekli, my sme samozrejme bežali za nimi, ale v tú chvíľu sme netušili, že nás len vlákali do pasce na Scotland Road. Od tej chvíle už každý z nás bojoval len za seba a svoje holé prežitie. Pamätám si, že cesta vlakom späť bola ďaleko tichšia než cesta do Liverpoolu. Ľudia nemali svoje bundy, ktoré im ukradla banda Liverpoolu, jeden sedel oproti mne bez nohavíc a vedľa neho sedel ďalší a musel si nohavice držať, pretože ich mal rozrezané po celej dĺžke.

Po tejto udalosti som došiel k záveru: už nikdy sa to nesmie opakovať. Doteraz sme si v pohode zašli na Stamford Bridge, v pohode na Highbury, chodili sme všade na tieto miesta, ale studený, temný, novembrový beh po Scotland Road mi naozaj pomohol rozhodnúť sa. Teraz som mal na výber, buď začať brať chuligánstvo vážne, alebo sa na to vykašľať.

Dostali sme v Liverpoole, pretože nás bolo ďaleko menej, to sa ešte dalo ospravedlniť. Ale ďalší bod zvratu bol pre mňa zápas na Sheffield United v sezóne 75/76. Myslím, že to bolo jediný raz, čo West Ham dostal bitku priamo vo svojom sektore. Hádzali po nás úplne všetko. Leteli na mňa šípky, golfové loptičky, tehly a fľašky. A znova to bolo ako volanie po prebudení sa. Pamätám si, že vonku som dostal slušnú bitku od ich bandy, ale v sektore to bolo ešte horšie. Videl som Gardnera na zemi, ktorý so sebou strhol asi osem z nich. Vtedy som chcel skoro prestať chodiť na futbal, prešiel som si kradnutím šálov, zúčastnil som sa každej malej bitky a strkal som nos do všetkého, pri čom som bol prítomný. Začal som jazdiť veľa na výjazdy a tam sa postupne sformoval základ pre I.C.F.. Ľudia ako Andy, ktorý pritiahol Ramsgatea, potom taktiež pár ľudí z Canning Townu, pár z Forest Gate a Stratfordu ako Woody, Johny Rumble a skupina Chadwell Heath. V podstate všetko mladí zasrani.“

Ďalej pokračuje Andy Swallow: „Boli sme zvyknutí vyhľadávať starších chuligánov, takých ako Carlton Leach. Všeci si dávali mená ako G.L.F., Good Looking Firm. Ja sám som založil V.L.F. – Vicarage Lane Firm – a keď som sa začal stretávať s ďalšími, zmenili sme názov na Essex East London Firm. Všetci sme boli z okolia Upton Parku, Plaistow a Queens Market. Pridávali sa k nám ďalší a ďalší dobrí týpkovia ako Terry Tolston, Neil Taylor, Fraser Jones či Butler. Stretávali sme sa v klube fanúšikov v nedeľu večer alebo sme chodili do Denmarku v East Hame, kde to bolo trochu zvláštne, pretože tam chodili piť fízli a zároveň my, neplnoletí, ale tak to proste chodilo a nikto to neriešil. Nakoniec sme sa stali veľkou chuligánskou skupinou a vykonávali svoju prácu na Green Street v dni zápasu ďaleko skôr, než tam prišli starí chuligáni. Veľa starých nás pri veľkých zápasoch nechcelo vidieť po svojom boku a tak sme sa raz jednoducho otočili a povedali, že dobre, urobíme si svoju vlastnú bandu a sme pripravení si to so staršími rozdať a ak sa nám postavia, nakopeme im prdel.

V tej dobe sme bývali niečo ako bedňáci pre skupiny ako Sham 69 a zbierali sme všelijaké odznaky. Pamätám si, keď sme sa rozhodli byť tým novým veľkým gangom. Sedeli sme u nás v byte s Grantom a Ramsgateom, trhali sme plastové krytky, farbili holé odznaky na modro a na ne striekali kladivá. Grant potom na jeden napísal iniciály I.C.F.. To bol náš prvý originálny odznak. Zvyšok už je história. Dostali sme sa do naozaj tvrdého sporu so starými za to, ako si nás stále nevšímali. Náš argument bol ten, že aj keď sme v hierarchii boli stále na spodných miestach, tak vo chvíli, kedy sa dostali do problémov, vždy sme ich podržali a neutiekli sme. Potom Matthew Thomas povedal, že teraz už je nás dosť na to, aby sme začali hrať prvé husle.

Ramsgate spomína, že napriek tomu, že prišiel do G.L.F. ako jeden z posledných, bol pri tom, keď sa rozhodovalo o tom, že všetky gangy mladších chuligánov sa spoja a pôjdu na svoj prvý spoločný výjazd:

„Bolo rozhodnuté, že sa stretneme v Eustone a urobíme si meno na Ville. Keď sme dorazili do Birminghamu na stanicu New Street, tak sme sa dobre bavili v spoločnosti Carltona, Dicklea a ďalších, ktorí nám trochu zrazili hrebienok, keď sme sa predstavili ako I.C.F. a spievali chorál, ktorý sme vymysleli. Po ceste vlakom prebehlo vo vagónoch niekoľko bitiek, ale všetky boli len tak z prdele. Keď sme prechádzali obchodným centrom Bull Ring, tak myslím, že všetko prebiehalo ako obvykle, starší si potom išli svojou cestou a my svojou. Prišli sme na štadión vo Ville. Muselo byť okolo jednej hodiny, keď sme dorazili k sektoru Holte End. Mysleli sme si, dobre, proste tam vojdeme. Nebolo na čo sa pýtať, stačilo si tam prísť pre slávu. Všetci sme sa dostali dnu, vyšplhali sa po tých veľkých zadných schodoch a ako sme vyliezli na tribúnu až hore a rozhliadli sa po nesmierne veľkom priestore, tam nám prvýkrát došlo, že stojíme v najväčšom sektore domácich v celej Británii. Pokojne ste sa tam mohli aj stratiť, pretože to bolo tak obrovské. Myslím, že South Bank vo Wolves je asi väčší, ale ten nie je krytý a hlavne tam nemajú kotol domáci fanúšikovia, tí chodia na North Bank. Takže Holte End bol ten najväčší kotol, dokonca väčší aj než Kop na Anfieldu. Myslím si, že jeden čas mal kapacitu 28 000 miest. To je väčšia kapacita než mal celý štadión West Hamu posledných pár rokov a to hovoríme len o jednej tribúne.

Pamätám si ako sme sa jeden na druhého na seba pozerali a hovorili si: „Čo tu do prdele budeme robiť? Čo sme to vyviedli? Sme v tomto šialene veľkom sektore!“. Bolo ešte zavčasu a my sme dúfali, že keď tak, len sa presunieme k zbytku West Hamu, ktorý práve dorazil do sektoru hostí.

U nás sa to stále však plnilo domácimi, ale keďže majú rovnaké klubové farby ako náš tím, tak im neprišlo nič divné. My sme sa s nimi premiešali a snažili sa byť nenápadní. Všetci sme zaborili nosy do programov a rozišli sme sa po celom Holte Ende, tak aby sme zbytočne nepútali pozornosť. Sektor sa plnil celkom rýchlo a nám došlo, že cúvnuť už nemôžeme. Všetci sme boli v ich kotli, rozdelení po jednom, po dvoch a roztrúsení všade, dole u rohovej zástavky, za bránkou, hore uprostred atď.. Bolo to vážne na nervy, zvlášť keď si nás ľudia začali prezerať, ale všetci sme vydržali a dodržali plán, ktorý bol nepútať na seba pozornosť až do chvíle, kedy veľké hodiny v sektore naproti ukážu za desať minút tri. V tú chvíľu by asi tak hráči mohli vychádzať na ihrisko, štadión mal byť plný a my všetci sa zísť vzadu v sektore kde sme začali spievať ten chorál, čo sme si nacvičili vo vlaku. Prstami sme si klepali do rytmu a spustili sme „We are I… InterCity, we are C… cool and casual…, we are F… firmy-handed… we are I.C.F.!“ Niektorí z nás v Holte Endu posedávali, ale v čase 14:50 všetci vstali a natiahli si cez hlavy modročervené kukly. Vlastne to ani neboli kukly, ale čapice West Hamu, do ktorých sme si sami vyrezali diery na oči. Bolo neuveriteľné, že všetci vydržali a dodržali plán stretnúť sa v zadnej časti Holte Endu. Bolo to pre nás výhodné miesto pre udržanie sa. Holte End mával celkom široký rovný priestor, ktorý delil tribúny, takže sme si vybrali naozaj skvelé miesto, kde sa dalo ustáť skoro všetko. Dohodli sme sa, že sa stretneme v hornom rohu jednej časti, pretože sme si uvedomovali, že sa k nám nebude môcť nikto dostať od chrbta. Keď sme zakričali pokrik I.C.F. bolo nám jasné, že okamžite upútame pozornosť, už preto, že nikto nebude tušiť, čo I.C.F. znamená. Potom im to naraz došlo, že sme West Ham. Myslím, že niekto povedal: „Pokúšajú sa dostať hore za nás.“ A vypuklo to. V tej chvíli už neexistovala cesta späť a boli sme všetci nútení bojovať.

Držali sme výhodnú pozíciu, z ktorej sme podnikali výpady dole. Skôr než by si povedal „švec“ pred nami zmizli tisícky ľudí a niektorí zdrhali aj na ihrisko. Pri ich úteku za sebou nechali tú najväčšiu medzeru, ktorú by si si kedy mohol na tribúne predstaviť, čo samozrejme znamenalo, že okamžite zistili, že je nás tam nie viac než päťdesiat. V tej chvíli to bol zážitok ako žiadny iný, práve sme rozohnali celý skurvený kotol.

Panovala tam absolútna panika. Väčšina ľudí nemala tušenie, kto vlastne sme, vrátane zbytku West Hamu v hosťujúcom sektore. Len sezónu predtým sme si trúfli maximálne vlietnuť do sektoru pre deti do pätnásť rokov. Nabiehali sme do všetkých týchto sektorov a všetky sme rozprášili – Derby, Highbury – potom sme si ale uvedomili, že rovnako tak si môžeme trúfnuť aj na starších fanúšikov a rozsekať ich úplne rovnako. Späť k Holtu, Villa si uvedomila pravdu. Zneli výkriky ako: „Sú to len malé mrdky, poďme do nich!“. Pokúsili sa vrátiť úder naozaj fanaticky, stále do nás nabiehali hore a my sme zase ďalej pokračovali vo výpadoch dole a zase sa sťahovali do svojho hniezda až do momentu, kedy zo strán vbehla do bitky polícia. Pretiahli sme sa všetci dole a jeden fanúšik Villy vykríkol, že jeden z nás má nôž. Benga ho čapli, ale našli u neho len zrolovaný program. On prehlásil: „Aha, chcem sa len dostať preč zo štadiónu, omylom som vliezol do zlého sektoru“. A potom nás všetkých odviedli okolo ihriska.“

Grant si pamätá pýchu akú všetci cítili, keď šli pozdĺž čiary.

„Nemohol som tomu uveriť. Stále sme boli všetci spolu. Pamätám si cestu okolo ihriska vedľa Mathhewa Thomasa, ktorý mal vtedy zlomenú ruku a hovoril, že ako každého bil, rozbila sa mu sadra. Benga ani nikoho nezatkli, ani nikoho nevyviedli von zo štadiónu. Bolo to naše veľké víťazstvo. Kráčali sme okolo ihriska smerom k nekrytému sektoru Witton Lane, kde boli tí, ktorí išli s nami vlakom, všetci šaleli, kričali a my sme boli v siedmom nebi. Doslova sme si pripadali ako keby sme kráčali po vode. Tým starším z nás bolo osemnásť, tým najmladším pätnásť. Prišli sme do nášho sektoru a videli všetky tie nechápavé tváre: „Čo je toto za skupinku?“. Vedeli sme, že teraz už nás budú musieť začať brať vážne. Boli sme v povznesenej nálade a plní pýchy. Starší výjazďáci boli ohromení, ale nemohli to dať najavo. My sme im to dali ale poriadne zožrať a uťahovali sme si z nich.“

Ten deň bol ale moc dobrý na to, aby len tak skončil. Andy pokračuje ďalej:

„Po zápase sme sa rozhodli zostať ešte pokope. Došli sme späť do Eustonu, vyšli zo stanice a kráčali sme po ulici ako banda asi 100 až 150 ľudí. Naraz sa pred nami objavila neskutočne veľká skupina a nasmerovali si to rovno k nám. Bolo ich toľko, že zabrali úplne celú ulicu. Vleteli sme do nich a zahnali ich na útek. Až potom sme zistili, že to boli bastardi z južného Londýna, Millwall. Takže pri prvom výjazde InterCity Firm sme rozprášili Holte End, potupili starých výjazďákov a prehnali Millwall. No nebol to dosť skvelý deň na to, aby sme si vyrazili niekam von? My mladí sme sa rozhodli zostať ako InterCity Firm a ihneď sme videli, že to meno začal používať skoro každý, kto jazdil na West Ham. Zdalo sa, že to je príhodný názov, ktorý dáva zmysel, keďže sme posledné dve sezóny jazdili všetci vlakmi InterCity.

Naďalej sme však boli rozdelení do jednotlivejších gangov, ale tým že sme sa zastrešili pod hlavičkou InterCity, tak zmizlo do značnej miery elitárstvo v našich radách a každý mohol cítiť, že má pre gang svoju cenu.“

(… pokračovanie nabudúce!)

0

1

2

3

4

Zdroj: Cass Pennant 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *