BLOG FANÚŠIKA: West Ham – Crystal Palace

Na dnešný podvečer sme si pre vás pripravili zaujímavé čítanie, ide o blog fanúšika, ktorý navštívil zápas anglickej Premier League medzi West Hamom a Crystal Palace. Celý jeho opis tohto výletu z polovice januára vám prinášame v nezmenenej podobe a logicky v plnom rozsahu. Na konci článku nájdete okrem fotiek aj videozostrih toho najlepšieho.

V októbri som sa rozhodol, že po novom roku si plním sen a uvidím nejaký poriadny zápas.  Naša liga kapala čím ďalej tým viac. Bojkot Spartak, Slovan, Senica. Zvyšok ultras atmosférou , okrem Žiliny, nestojí veľmi za reč. No keďže som v týchto veciach dobrodruh, zvolil som cestu na vlastnú päsť. Kúpil som si letenku smer Londýn. Tam v piatok 13 januára. Dobrý dátum na veľké dobrodružstvo. Späť 16. skoro ráno. Rýchlo checkujem či v tomto termíne, bude v Londýne nejaký dobrý zápas. Bingo. West Ham. Na novom štadióne. Priznám sa West Ham ma zaujímal viac ako Tottenham či Chelsea. Nielen kvôli histórií, ultras scéne, kvôli filmu Hooligans ale hlavne kvôli tomu, že som niekoľko sezón za West Ham hral a to, v časoch ich najväčšej slávy. Keď tam hral Tevez, Mascherano. Na Fife 2007, samozrejme. West Ham vs. Crystal Palace. Súper nič moc, ale vedel som, že to bude pravdepodobne vyhecovaný matchday o záchranu.

Poďme k zápasu. Konečne nadišiel dlho očakávaný deň D a ja sa budím v sobotu ráno, v Londýne a s vedomím, že dnes sa ide na vec. Prespávam u nerozlučného kamoša z detstva Ďoda a jeho snúbenice Janky. Niekde v odľahlejšej časti Londýna Essex časť Grays. Lístky nemáme. Samozrejme. Čakáme kým na aukcii klesnú. Najlacnejšie stoja 150 libier. Podobný systém predávania lístkov mal pred pár rokmi aj Slovan v Khl. V Anglicku bežná vec. V pokladni vraj už nebudú. Janka ostáva doma sledovať net a aukciu. My vyrážame do Londýna vlakom. Zháňať lístky. Kde? Uvidíme!

Najprv v Londýne samozrejme rutinné veci. Pozrieť Tower Bridge. Big ben. London eye. Za zmienku stojí, že na moste pri Big Bene nás rumunský šmelinár oberá o pár! Libier. V kockách. Jebať ho! Ideme na fajnový futbal, konečne. Toto nám náladu nepokazí. Ešte Fuckinghamský palác, lebo je blízko, a už rýchlo do metra a smer West Ham niekde k štadiónu zháňať lístky. Na aukcii neklesajú ani o libru, práve naopak. V metre jamujú fajný jazzík. Nálada graduje. Ďalšie libry von z vačka lebo ich kamerujeme. Posledný prestup a smer West Ham. Tri hodky do zápasu. V metre vidíme malú skupinu ultras. Šály, hlučné správanie, prekrížené kladivá ako tetovania na krku. Ideme za nimi, aj my chceme byť v ich nálade. Lámanou anglinou sa pokúšame dostať info o voľných lístkoch, okrem aukcie. Náladu majú viac ako dobrú, zvlášť keď sa predstavujem, že som zo Slovenska a do Londýna, som prišiel iba kvôli tomuto zápasu, keďže dlhé roky nosím West Ham v srdci. Až taká pravda to neni, no potrebujeme sa navcírac. Jeden z nich, zhodou okolností najvyšší, je pôvodom Rus. Berú nás medzi seba. Máme ísť za nimi do ultras Pub, tam určite budú ľudia, ktorý budú vedieť o lístkoch. Prichádzame do malej, typickej anglickej krčmičky, ktorá tri hodiny pred zápasom praská vo švíkoch. Vo vnútri si objednávame pivo. Pijeme ho vonku aj s našimi kamarátmi vo vnútri sa nedá hýbať. Atmosféra ako na Slovensku pred finálovým zápasom Majstrovstiev sveta v hokeji. Po druhom pivku máme už aj my úsmev od ucha k uchu. No čím ďalej tým viac sa zháňame po lístkoch. Dostávame strohú odpoveď. Lístky budú, nemáme sa strachovať, máme sa baviť dnes hrá West Ham. Toto je najpodstatnejšie nie lístky. Jeden fanúšik nám vysvetľuje, prečo  je dnes taký dopyt po lístkoch a bojová atmosféra. Je to kvôli Payetovi. Vravím, že aj my sa tešíme najviac na neho. Je to momentálne svetová trieda. Odpovedá, že on dnes hrať nebude. Zradil celý West Ham. West Ham dnes aj tak vyhrá a nenávidí Payeta. Ani nedopovie a zborovo sa z krčmy ozýva Fuck you Payeeeet. Fuck you Payeeet. Tento pokrik zaznel pred zápasom, počas a po zápase ešte tisíckrát. Celkom sme si ho obľúbili. Spievali sme už aj my. A musím uznať, že aj my sme Payeta takt trochu znenávideli. Vtiahla nás atmosféra, totálne. Nálada sa stupňuje a bujareje. Sem tam hodené pivo na strop. Na záchode to vyzeralo riadne divoko. Okrem toho, že sa chodilo po drese Payeta, tam ultrasáci, asi po vzore ich hymny, vo veľkom blowing bubbles. Kto chápe ten vie. J

Pomaličky sa blížila 14-ta hodina. Hodka do zápasu. Prešli sme z fázy, že im rozumieme perfektne a kecáme pomaly o všetkom, do fázy nerozumieme im skoro nič. Na tému lístky dostávame už len úsečné odpovede yeah uu ou, fuck, be happy, tickets, yes.  Lets go to the stadium. Zastávka ešte v poslednej krčme tesne pred mostom, ktorý už vedie na štadión. Tam, na nás čakajú doslova obrady. Všetci čupnúť na zem. Všetci skákať. Všetci Fuck you Payeet. Hymna ide v kuse z reproduktorov a po každej väčšej choreoške ide I’m forever blowing bubbles na plné hrdlá všetci. Starí, mladí, ženy deti. My v ošiali spievame s nimi. Keď nie všetko foneticky, tak aspoň koncovky. Ide sa na štadión za vrieskania Fuck you Payeeet. Pred štadiónom neskutočná tlačenka. Je 15 min. pred zápasom. Začíname strácať našich parťákov. Alebo oni nás chcú stratiť? V abnormálnej tlačenke prechádzame prvou kontrolou. Na kovy, zbrane atd. Sme stále bez lístkov. Zápas začína za pár minút. Počujeme ako hlásateľ vyvoláva mená hráčov základnej zostavy. Kričia a šalejú aj ľudia vonku. Atmosféra sa zdá byť elektrizujúca. Pred štadiónom to vrie tak čo to musí byť vo vnútri. Musíme sa tam dostať. Poslednýkrát vidíme našu spojku. Chceme lístky. Pýta od nás 40 libier. Čas nás tlačí, túžba ísť na štadión nám zatemňuje rozum. Dávame mu ich aj keď on nám nedáva lístky. Chceme lístky, alebo prachy späť. Zoznamuje nás s dalším obéznejším pánom v drese West Ham. S úsmevom od ucha k uchu, a s otázkou Whats a problem? Chceme lístky. Počkajte tu, na tomto mieste. Odchádza. Ojebávak s našími peniazmi sa nám stráca v dave. Nemôžeme ísť za ním, máme čakať na tomto mieste. Zápas práve začína. Dohodneme sa, že ja skúsim ísť ešte za ojebavákom po prachy, Ďodo čaká na dohodnutom mieste. Ojebávak je už skoro na rade vstúpiť na štadión, idem za ním, s inou náladou. Kde máme lístky alebo Money! Dáva mi do ruky nejakú oškrabanú kartičku West Ham, na ktorej čítam Kinder ticket card. Že to máme skúsiť, že veľa štastia. Hovorím, že karta je jedna, my sme dvaja. Veľa štastia opakuje. Hovorím, že toto nechcem. Chceme ísť obaja. Vytrhne mi ju z ruky a na otázku and my Money? Odpoveda- Garnish to my drink. Vchádza na štadión. Nieje čas už na neho. Čo je garnish? Aj tak asi chápem. Ojebal nás. Idem rýchlo ku pokladni, kde nieje žiaden rad. Na otázku lístky sa smejú. Vraciam sa k Ďodovi. Skepsa. Ostávame pred štadiónom. Zápas už ide niekoľko minút. Sme v piči. Ojebali sme sa dnes, už druhykrát a poriadne. Ale aj tak to bol zážitok vernými fans West hamu tri hodky po ich krčmách. To len tak nikto nezažije. Máme načo spomínať. Ukľudnujeme sa.

Ako blesk z neba sa vynorí seriózny pán ovešaný šálmi West Ham. Presne vie čo potrebujeme. Poďte so mnou. Rýchlym krokom, trošku v strese ide do rohu štadióna. My samozrejme za ním. Chce ďalšie libry, ale sľubuje, že nás určite dostane na štadión. Nechce sa nám veriť. Ukazuje dve karty West Ham. Asi permanentky. Ďodo mu ich trhá z ruky. Nechce ich pustiť. Je nervózny. Káže aby sme si ich odfotili. Aby sme vedeli kam si máme ísť sadnúť. Ukazuje niekde na najvyššie poschodia. Otvára dvere, ukazuje smerom k turniketom. Priloží prvú kartičku. Ďodo vojde do turniketu. Prechádza do útrob štadiónu. Ja za ním, na pípnutie druhej karty. Sme na štadióne. Bez lístkov. Kývame záchrancovi a po schodoch hore. Rýchlo. Zápas v plnom prúde. Určite 0-0, gól by sme počuli. Vchádzame na štadión. Wooow. Obrovská aréna. Zaplnená takmer do posledného miesta. Viac ako 60 000 fanúšikov. Opticky sa zdalo plné ale hneď pri nás vidíme dve voľné miesta. Sadáme si, s vedomím, že naisto to nie sú naše miesta. Sledujeme zápas. Sme uchvátení. Zo všetkého. Každý dobrý dotyk s loptou, West Hamu ,je odmeňovaný búrlivým potleskom. Len náznaky šance a ľudia vstávajú zo sedadiel, hluk ako pri štartovaní lietadla. Wow, ešte raz. Z kvality futbalu, zatiaľ uchvátený nie sme. Aj by som to porovnal s lepšími zápasmi v našej Fortuna lige. Ale tá atmosféra. Štadión. Ako s inej galaxie. Futbalu sa ani nestíhame venovať. Prvý polčas končí 0:0. Hosťujúci sektor Crystal Palace je zaplnený do posledného miesta odhadujem cca 5000 fanúšikov, celý polčas šľapal ako hodinky. Chorály. Povzbudzovanie, bubny, vlajky. A West Ham kotol? Takisto samozrejme zaplnený do posledného miesta a celý polčas…..Nič. Fakt. Na začiatku Fuck you Payet asi 15 sekúnd. Zvyšok polčasu nič. Nechápem. Je to tým, že za tie tri- štyri hodiny pred zápasom sa vykričali a majú nejaký dojazd. Pravda je aj to, že West Ham nehrá nejako oslňujúco. Okrem Carolla vpredu. Podrží loptu, urobí kľučku aj ohrozí bránu. Ale Crystal lepší zatiaľ. Na polčas chceme pivo alebo niečo zjesť. Nepúšťajú nás do priestorov, kde sa predáva občerstvenie. Pýtajú ukázať lístky. Hovorím, že narýchlo neviem kde sú. Nie a basta. Na záchody rady jak u nás J Vidíme nádherný výhľad na Londýn. Západ slnka. Starý pán, komplet West Ham ešte aj odznaky na čiapke, hovorí že druhý polčas bude lepší. West vyhrá jedna nula. Ok! Presne nepamätáme kde sme boli prvý polčas. Experimentujeme ideme úplne dole do prvého radu. Keby niečo porobiť fotečky. Obsadzujeme si tam dve voľné miesta s vedomím, že naisto sa na ne niekto vráti. Hráči vybiehajú za burácania tribún na trávnik. Meter od nás sa rozcvičuje Loic Rémy, bývalý hráč Chelsea a francúzsky reprezentant. Asi pôjde namiesto Bentekeho. Benteke sa zdal veľmi slabý prvý polčas. Najlepší hráč Crystal určite záložník, Yohan Cabaye. Zatiaľ sme v prvej rade. Trošku bližšie pri bráne, kde útočí West Ham. Všade okolo nás hlava na hlave, no nás nikto nevyhadzuje. Druhý polčas v plnom prúde. West Ham ako vymenený. Hra sa prelieva z jednej strany na druhú. Šanca za šancou na jednej, aj druhej strane. Prebrali sa fans West Ham. Začínajú hymnou. A už sa v kuse spieva fandí a povzbudzuje. Atmosféra elektrizujúca. A vtedy to prišlo priamy kop Crystal Place. Odvrátený. Protiútok. Už strela Antonia mala skončiť gólom, ide vedľa, no vyzerá to ako nešťastná prihrávka. Sofian Feghouli doráža. Góól. West Ham jedna nula. Mráz po chrbte. Tešíme sa ako keby hralo Slovensko. Atmosféra nás totálne pohltila. Ultras besnejú  a vyzliekajú sa do pol pása aj keď je niečo tesne nad nulou. Mám chuť ísť k nim. Ale futbal z jednej strany na druhú nám nedovolí sa čo len pohnúť z miesta. A vtedy to príde. Protiútok West Ham do rozhodenej obrany. Antonio centruje a Andy Carroll cca 13 metrov od brány, otáča sa chrbtom k bráne a svojím takmer dvojmetrovým telom triafa nožnicami do vynkla! Magický gól! Aký som vždy túžil naživo vidieť, ale v našej lige sa mi to bohužiaľ doteraz, nikdy nesplnilo. Takmer sme zošaleli a zdalo sa, že štadión tento nápor decibelom a skákania masy ľudí ani nevydrží. Oh my god, počujeme všade okolo. Pozeráme gól zas a znova na veľkoplošných obrazovkách. A zas a znova sa ozývajú výkriky radosti divákov. Ako čerešničku na torte pridáva mladík Lanzini, po samostatnom nájazde lobíkom na 3:0. Je rozhodnuté. Zborovo celý štadión spieva hymnu I m forever blowing bubbles. Zimomriavky. Aj my by sme chceli spievať, ale nevieme dobre slová. Tak povzbudzujeme aspoň náš 6ligový dedinský klub , za ktorý sme v minulosti aj my obúvali kopačky. Len chvíľku. Nevieme čo od dobroty. Predstavujeme si aké by to bolo hrať pred takýmto publikom a na takomto štadióne.

Na prekvapenie, ľudia húfne opúšťajú svoje miesta cca 10 minút aj z nadstaveným časom pred koncom. Celkom ich aj chápeme aj nám je už šialená zima. Premrzli sme. Plus predstava tých tlačeníc smerom do metra. Ale vydržíme a koniec zápasu pozeráme stojačky z miesta pre vozičkárov. Koniec zápasu. Ideme s davom smerom na metro. Nádherný zážitok v nás. Po ceste do metra vidíme ešte rôzne West Ham indivíduá. Ale po takomto zápase to k tomu samozrejme patrí. Cestou domov veľa toho nenarozprávame. Každý prežíva a triedi pocity v sebe po svojom. Bol to nezabudnuteľný deň s dobrým koncom. Videli sme super zápas. Už teraz sa dohadujeme, že o rok niekedy musíme zas. A zopakujeme tento deň.

Doma u Ďoda, nás čaká jeho snúbenica Janka s teplou večerou a fľašou domácej. Za pár minút nám na dvere zaklope ďalší kamarát z detstva, ktorý doletel z Poľska. A extrémny deň ani zďaleka nekončí.

 

Foto: Ultras Magazine facebook
30/01/2017

Pridaj komentár